Taliansko

Piatok 4. júla 1952, Hermann Buhl ešte na počiatku svojej veľkej kariéry alpinistu (neskôr nasledovali prvovýstupy na Nanga Parbat a Broad Peak) vyráža z Innsbrucku s bicyklom. Do Landecku sa prepraví vlakom a odtiaľ už na bicykli, údolím rieky Inn stúpa hore Engadinom, prechádza cez St.Moritz, Maloju a po 150 km parkuje bicykel v Bonde (údolie Bergelu). Odtiaľ vyráža peši pod SV stenu žulového obra Piz Badile (3308m). Po krátkom spánku v bivaku v sobotu skoro ráno nastupuje do steny a vysóluje slávnu Cassinovu cestu (6+) V nedeľu zostupuje naspäť dole ku bicykl

Horám medzi Livignom, Tiránom a Bormiom sa hovorí aj Livigno Alps. O výletoch na okolité kopce som už písal viackrát, reporty nájdete pod článkom, teraz sa pozrieme na to najideálnejšie východisko do územia nazývaného Terra Magnifica. Áno tak sa tomuto kútu hovorí aj oficiáne, minimálne na značkách a tabuľkách tak píšu. Bolo to len niekedy pred pár rokmi, čo sekcia CAI Bormio zrekonštruovala staré útočište a prestavala ho na novú modernú chatu s elektrickým prúdom a vodou. Ku chate, ktorej meno Federico Valgoi pripomína nadšeného alpinistu, ktorý zah

3.7.2022 Nedeľa, áno presne ten deň čo sa urval ľadovec na Marmolade. Žeby horúco? Ale pekne poporiadku. Minútky pred ôsmou zjazdujem z Rosegu do Pontresiny. Mám na sebe všetko, čiže rukávy, termotričko, šuštiačku. Hneď v Pontresine si ju dávam dole, vyzerá, že bude teplo. Prvé stúpanie na passo Bernina je pohoda na zahriatie, vietor mám dobrý a tak za hodku a pár minút som hore. Nezastavujem nemám prečo a hneď sa púšťam do zjazdu. Stojím až na semaforoch. Trikrát sakra. Do Tirána prichádzam až cca dve hoďky po štarte. Ten zjazd mi aj so semaformi nie

Fuorcla Sella bola pre mňa dlhé roky tabu. Na ľadovec som nechodil a iných cieľov bolo na okolí dosť. Všetko sa zmenilo minulú zimu, keď som sa tam konečne odvážil pozrieť. Nebezpečné trhliny som nenašiel a prešmykol som sa za sedlo do dovtedy pre mňa nepoznanej oblasti. Aj preto pre Fuorclu Sella u mňa prischla metafora s Aliciným zrkadlom a krajinou zárakov... Táto zima zatiaľ prebieha diametrálne odlišne od tej predošlej. Namiesto sneženia je stále pekne, čo síce stabilizovalo snehovú pokrývku, ale všeobecne snehu stále veľa chýba, niekde aj metre... P

Horný Engadin, hranica s talianskou Val Malenco, Val Roseg, Val Fex, Švajčiarsko, St. Moritz. Chcelo to veľa rokov a ešte viac prieskumných túr, kým som dostal šancu odvážiť sa na takéto túry. Zo základného tábora vo Val Rosegu som vyrazil o deviatej ráno, čo na mňa bol mierne skorý štart. Niekomu by sa to zdalo neskoro, ale ja som zasa v túto hodinu už bol schopný ísť bomby a o dve hoďky som strhával pásy po prvom výšľape. Miesto pri skalnom mužíkovi vysokom cez meter som už opisoval v predošlých článkoch. Je to dôležitá križovatka na hrebeni medz

  Švajčiarsko - Taliansky okruh, Engadin / Livigno Z Val Rosegu kde mám základňu zjazdujem  do Pontresiny, odtiaľ cyklochodníkmi do La Punt. Tu sa začína stúpanie do Val Chamuera. Štrková cesta je takmer prázdna oproti tej v Rosegu, na jej konci totiž turistov nečaká žiadna reštaurácia s obrovským dezertovým bufetom. Dolinu po oboch stranách lemujú strmé zrázy porastené borovicami. Nádherné a divoké miesto. V týchto miestach sa zachoval krásny les predovšetkým preto lebo tie strmé svahy sa na pasenie nedali využiť. Val Chamuera sa vo svojej hornej čas

Berninské Alpy sa rozprestierajú na hranici Talianska so Švajčiarskom. Ich najvyšší bod Bernina (4049 m) je zároveň najvyšším vrcholom východných Álp a aj ich jedinou štvortisícovkou. Počas tejto zimy sa mi podarilo urobiť z Val Rosegu niekoľko prieskumných výpadov na taliansku stranu. Dostať sa tam znamenalo veľmi svižným tempom od hotela Roseggletscher vystúpať do Fuorcla Sella. Trvalo mi to podľa podmienok od 2:20 až do 3 hodín. Odtiaľto sa už prechádza na taliansku stranu. Cez hrebienok, na ktorom stojí aj bivak Parravicini, sa dá ľahko dostať na ľ

Taliansku bezcolnú zónu Livigno na hraniciach so Švajčiarskom asi veľmi netreba predstavovať bajkerom a lyžiarom ale pre pešiu VHT je to stále veľká neznáma. Tú neznámu ale aspoň trošku osvetlíme už tretím článkom na danú tému. Tentokrát sme Livigno použili s kamarátom Stanom ktorý pôsobí v neďalekom Taliansku na spoločnú túru. Využil som čiastočné znalosti terénu z minulého roka a od jazera sme značkovaným chodníkom po hrebeni vyšli do sedla Bocchetta del Cantone. Tu sme odbočili na mužíkmi značenú prť a pohodlne sme vyšli na Corna (Cima)di C

Sfazú (1622m) - passo Val Viola (MTB varianta 2455m) - Alpe Campo (1900m) - passo Verva (2301m.) - Grosio (655m) - Le Prese - Vale dí Rézzalo - passo Dell´Alpe (2461m) - Bormio (1217m.) - Val di Dentro - Val Viola - passo Val Viola - Val di Campo - Sfazú Ráno krátko po ôsmej štartujem od auta zaparkovaného na parkovisku Sfazú nachádzajúceho sa medzi passom Bernina a Poschiavom. Pri stúpaní do passo Val Viola si spomínam na všetky tie razy ktoré som tu už pri rôznach príležitostiech bol, sám ale aj so spoločnosťou. Kto by si to bol pri tej prvej objavnej návšteve ked

Livigno 12.09.2019 Tie poučky notoricky známe: Chudobní pastieri chcú opustiť dolinu odrezanú ďaleko v horách od civilizácie. Keďže leží na hranici so Švajčiarskom tak panovník aby zabránil riziku že opustené územie zaberie susedný štát sľubuje pastierom, že keď ostanú tak už nikdy nebudú musieť platiť dane... Majstrovstvá sveta v horskej cyklistike sú veľké podujatie keďže počas nich sa súťaží vo všetkých MTB disciplínach. Začiatkom nového tisícročia sa dejiskom MS stáva neznáma dolina hlboko na severe talianskych álp. Usporiadanie veľké

Bolo to pred troma rokmi, počas jednej zo zastávok po Sardínii, keď som v dedinke Santa Maria Navarrese naďabila na tabuľu propagujúcu tento beh. Odfotila som si to do mobilu, že sa k tomu raz vrátim. Samozrejme, že sa na to časom zabudlo. Vtedy som to spomenula kamarátovi, ktorý tiež obľubuje behanie po neznámych končinách, a tak sa stalo, že sa niekedy v lete dostal ku stránke týchto pretekov.   Slovo dalo slovo a na poslednú chvíľu sme sa poprihlasovali, vybavili ubytovanie, letenky a prenájom auta. Ako podporný tím sa k nám pridali ešte dvaja kamará

Na hranici medzi Talianskym Livignom a Švajčiarskou dolinou Val di Campo sa nachádza horský hrebeň s pár peknými vrcholmi. Na Piz Paradisin som sa pozeral už viackrát dokopy zo siedmych okolitých vrcholov, teraz prišiel rad na neho. Zo sprievodcu som mal akurát naštudované, že západný hrebeň by ma na vrchol mal pustiť, zostup vedie južným hrebeňom a po suti dole na ľadovec. Parkujem pri Sfazú, na parkovisku ktoré je východiskom do Val di Campo. Doliny ktorá sa okrem iného pýši jedným z najkrajších jazier v alpách: jazerom Saoseo. Na bajku sa po šotolinovej

Talianske Livigno má na Vetromagu svoj vlastný priečinok a to určite nie náhodou. Sú tam články od viacerých autorov ale všetky sú o horskej cyklistike...  Teraz to konečne napravím. Už dávnejšie som škúlil tým smerom. Tie vrcholy ktorým kraľuje tá skalná pyramída sa jednoducho nedajú nevšimnúť. Mapu som už študoval viackrát, aj sa vyzvedal u domácich. Referencie boli výborné a tak na prvú túru tejto sezóny vyrážam práve tam... do kopcov nad Livignom, do oblasti priamo nad priehradou. Štartujem tak ako mi v obchode poradili. z Parkoviska pri benzínke

Livigno-Bormio-Stelvio Keď si spravíme trojuholník medzi spomínanými miestami tak niekde do jeho stredu sa dnes vyberieme. Z Livigna som vyrazil cez sedlo Alpisella na moju obľúbenú klasiku cez passo Gallo a Val Mora. Zámienkou bolo nahrať konečne GPX ale výsledkom bol hlavne krásny deň a super jazdenie. Tentoraz na karbónovom hardtaily Rockmachine Blizz ktorý nijako neznížil moje pocity z jazdy.  Po absolvovaní okruhu ktorý je už spracovaný v inom článku (odklik dole) som sa dostal naspäť k priehradným nádržiam San Giacomo a Cancano. Po ich brehu som traverzol

Monte Piana (2325 m) a Monte Piano (2305m) sú dva vrcholy jednej stolovej hory vo východných Dolomitoch. Síce nevýrazná svojou výškou, no významná svojou históriou. V prvej svetovej vojne ju jej strategická poloha predurčila stať sa dejiskom jednej z najkrvavejších bitiek medzi Talianskom a Rakúskom pri dobývaní južného Tirolska. Za dva a pol roka tu život položilo asi 10 000 vojakov (niektoré zdroje uvádzajú až 14 000). Dodnes tu zostali zachované neskutočné kilometre zákopov, množstvo tunelov, opevnených stanovíšť a bunkrov. Mnohé z nich časom schátral