MTB XXL - okolo Livigna

Val Roseg 2000 - Berninapass 2327 - Passo Val Viola 2455 - Passo della Vallaccia 2614 - Passo d´Eira 2210 - Livigno 1805 - Pass Chaschauna 2687 - Chapella 1633 - Kesch hutte 2627 - Bergun 1380 - Albulapass 2312 - La Punt 1686 - Val Roseg, 159km, 5228v.m., 13:30hod.

Túto sezónu vo Val Rosegu som už myslel, že k pokusu ani nedôjde. Šanca však prišla, a tak som sa zmobilizoval... Ešte nikdy som nešiel počas jedného poriadneho, prevažne terénneho pojazdu viac ako 5000 výškových metrov, a tak popri tom, že by malo ísť o pojazd, kde technická náročnosť pôjde ruka v ruke s tou fyzickou, malo byť prekonanie tejto magickej hranice tým mojím hlavným merítkom spokojnosti...

Ráno vyrážam tesne po siedmej z Rosegu v ústrety oloveným mrakom a teplote okolo 10 stupňov. Vzápätí ma chytí krátka prehánka... Kua veď dnes nemalo pršať! Pokračujem z Pontresiny asfaltom na Berninapass. Je chladno, ale prehánka rýchlo skončila, našťastie. Zo sedla zjazdujem po asfalte až po Sfazú, kde odbočujem na šotolinu do Val di Campo.

Výšľap trailom do Passo Val Viola už poznám naspamäť a v závere už presne viem, ktoré úseky potlačím a ktoré absolvujem v sedle. V zjazde do Val Violy použijem hore pár skratiek, a potom už šotolinou dole oproti davu turistov, mieriacich na chaty. V doline spamäti triafam odbočku na šotolinu a po krásnych serpentínach sa v sedle dostanem až po Baitu del Pastore. Tu odbočujem vpravo na chodníček. Zakrátko zosadám a začínam tlačiť smer sedlo Valleccia.

Pozerám, že od mojej poslednej návštevy sa tu niečo zmenilo, prekopali tu nový trail, uľahčuje mi to tlačenie hore a zároveň rozmýšľam, že aj v opačnom smere by sa tu zase niekedy oplatilo prísť... Do sedla už vychádzam opäť v sedle a výrazne rýchlejšie, ako som si ešte dole pomyslel. To poteší, a hneď sa púšťam do zjazdu.

Na začiatku zjazdu stretávam partiu, tlačiacu bajky smerom hore, stihnem si všimnúť integrály na hlavách, potom sa už len sústredím, aby som ich v zjazde obišiel. Niektorí tak dychčia, že mi ani neuhnú z úzkeho chodníčka a musím improvizovať... Kua bajkpark je opačným smerom - mal som chuť im zakričať...

V zjazde sa mi podarí nakoniec urobiť všetko správne, nespravím žiadne škody a už nasleduje krátky asfalt na passo D´Eira. Odtiaľ to pre zmenu zase ja púšťam dole bajkparkom a zamiešam sa medzi opancierovaných jazdcov na húpačkách. Po celkom dosť kamenistom a koreňovom červenom zjazde si len povzdychnem, že teda dnes aj technika jazdy bola celkom dosť, a už brzdím pred bufetom v dolnej stanici Mottolina. Kupujem focacciu, colu aj jonťák a dávam jedinú dnešnú pauzičku na serióznejšie občerstvenie.

Mal som dnes šťastie, že doobeda bolo pod mrakom a chladno. Nestratil som tak drahocenné tekutiny, to sa ale zakrátko v stúpaní na passo Cassana zmení. Vyšlo slnko a vietor moc nefúka. V najťažšom stúpaní, aké som kedy v Alpách zažil, sa potím celkom dosť a zarábam si na nejakú tú dehydratáciu...

To stúpanie na passo Cassana si schválne nezabudnite dať, až tu budete, vyjsť to na jeden záťah bez zosadnutia je celkom výzva ;) Z mojich známych mi to zatiaľ iba Kubo Šiarnik potvrdil ;)

Z Cassany dole polmilionovým trailom a dolina končí rovno oproti ďalšej doline: Val Susauna. Doplním vodu vo fontánke, ktorých tu je našťastie všade dosť, a šlapem dlhou dolinou hore, smer Keschhutte. Dlhý a technický výšľap, v doline miestami hore - dole. Na chate mám ďalších tisíc v.m. vo vrecku. Spontánne mením svoje rozhodnutie tu nezastavovať a pokúsim sa kúpiť kolu. Okienko podvečer je už zatvorené, vbieham z druhej strany dnu, po schodoch hore: kua, plná chata ľudí, prebijem sa ku okienku a tu rada... Vykecávajú sa tam... Pol sekundy mi trvá, kým pochopím, že tu nič ľahko nevyriešim, otáčam sa a zmiznem z chaty tak rýchlo, ako som sa objavil...

Naskakujem na bajk a zjazdujem. Túto sezónu som to už išiel, a tak viem, aký pozor si musím dávať na hladkých kameňoch posypaných drobnými kamienkami. Vynára sa mi v mysli Jánošíkov osud. Párkrát mi predné ustrelí, ale vždy to vyrovnám...

Zastavujem v zjazde ešte pred Bergunom, opäť fontánka. Jonťák z fľaše už zmizol, viacnásobným riedením som sa prepracoval k čistej vode. Gelujem, však aj tam je sodík.

Bergun: prechádzam cez mestečko a úpenlivo hľadám miesto, kde by som mohol rýchlo kúpiť kolu... Nedarí sa. Buď zavreté, alebo veľa ľudí. Mám ešte gely a verím, že to vystačí. Nasledujúce stúpanie po asfalte ste mali možnosť sledovať v nedávnej Tour de Suisse. Na Albulu ma čaká ďalšia takmer tisícka výškových metrov.

V hornej časti už hľadám potok, z ktorého by som dotankoval, keď zbadám ďalšiu fontánku - nuž Alpy... Do Albuly vychádzam s vetrom do chrbta svižným tempom, aj keď zadná brzda má dosť a brzdí furt. V zjazde prechádzam okolo miesta nedávneho nešťastia počas kráľovskej etapy Tour de Suise. Cieľ bol vtedy dole v La Punt. Ja tu zastavujem opäť pri fontánke, doberám vodu a hľadám v šiestich vreckách dresu SPORTFUL Supergiara posledný gel. Vyhadzujem prázdne obaly a neradostne zisťujem, že som sa prepočítal. V stúpaní na Albulu som dal 4 (dokopy 7+2 tyčinky) a už nemám nič...

Všetky bufety popri cyklotrase do Pontresiny sú už večer zavreté. Nevadí, to dám... Ej veru, ale ten záverečný výšľap do Rosegu mohol byť ľahší s nejakým tým cukrom v krvi... :)

Ku hotelu prichádzam ešte za vidna a s časovou rezervou po 13,30 hod. Podarilo sa mi prejsť všetko, ako som si naplánoval. V troch sedlách som si celkom dosť aj potlačil, také šotolinky, kde by sa dalo jazdiť všetko v sedle, tu jednoducho nie sú. Rovnako som si výborne pozjazdoval po náročných trailoch, jednoducho alpský okruh ako má byť.

Tých 5228 v.m. je s prehľadom mojím maximom, aké sa mi kedy pri podobnom alpskom kolečku podarilo. Trošku radosti na staré kolená. Passion for the Limits, ako hovorí Messner. NO TIME TO DIE, ako hovorím ja. Jasné, že sa to ešte niekedy pokúsim vylepšiť ;) Nuž a to najťažšie na celom tomto výlete boli tie dni v robote hneď po ňom - ale tak to som presne vedel, čo ma čaká a to už sem do reportu nepatrí ;)

Počas tohto okruhu som moc nefotil, v odklikoch pod článkom si nájdete reportáže z jednotlivých častí výletu a ich variánt s množstvom fotiek a informácií.

Martin Bartoň