Okolo Berniny MTB

Okolo Berniny na horskom bicykli? Čistý nezmysel! Už pri mojej prvej pešej túre cez passo Muretto som akékoľvek úvahy na túto tému zavrhol. Následoval prieskum v smere od Poschiava, pass Ciancian, prvý krát som nazrel do Val Malenca s bajkom, Campo Moro, Val Poschiavina... a to čo som tam našiel ma na dlhý čas odradilo od tejto hriešnej myšlienky.

V sedle Ciancian som už vtedy objavil značku s cyklistom - zlý vtip, pomyslel som si. Toľko tlačenia a nosenia ako v týchto končinách to som už dávno na žiadnej túre nezažil... Moja pozornosť sa od myšlienky obísť Berninu na bajku za jeden deň odvrátila...

Potreboval som najprv zabudnúť na všetky tie ťažkosti ktoré som pri prieskumných túrach zažil aby som sa začal opäť zaoberať touto myšlienkou.

Motto dňa: "Ale na mape to vyzeralo tak krásne!"

Vyrazil som neskôr, oveľa neskôr ako som plánoval. V ten deň som musel v Pontresine vybaviť ráno jednu vec ale cítil som, že toto bude posledná šanca možno celej sezóny a tak som vyrazil aj tak. O deviatej z Pontresiny. Jednoducho drzosť!

Asfaltom čo najrýchlejšie na passo Bernina a odtiaľ známym a stále pekným zjazdom do Poschiava. Tu som si užil plynulú jazdu dole kopcom v teréne prvý aj posledný raz tento deň.

V Poschiave 1021m. cítim ako zakúrili. Dotankujem vodu do fliaš kde mám hustý roztok Betafuelu od SIS. Čaká ma dlhé stúpanie do sedla Ciancian cca 2500m. (13:37hod). Najprv asfalt, potom šotolina neskôr veľmi strmá šotolina a na záver tlačenie a nosenie.

Zo sedla idem podľa plánu dole Val Poschiavinou. Pri prieskume som ňou vytlačil bajk hore a mal som pocit, že dole by to šlo. Nuž trochu som sa sekol. Nato, že idem dole kopcom tak oveľa viac idem popri bajku ako na ňom. Časté sú úseky kde nasadnem na 20 metrov a kôli veľkým kameňom musím hneď zosadnúť. Je to veľmi náročné na techniku a na rozhodovanie kde to skúsiť prejsť a kde už nie.

Samozrejme musím jazdiť veľmi citlivo aby som nespadol alebo neurval niečo na bajku. Až v závere doliny sa konečne dostávam do zjazdného terénu a fičím dole ku priehradám. Kôli fotke zastanem len raz. Dnes bude každá fotka draho vykúpená potom a námahou.

Campo Moro 2020m. Priehradný múr. Odtiaľto som mal opäť vojsť do terénu a pokúsiť sa nájsť čo najlepšiu cestu cez lyžiarske stredisko a jedno z dvoch sediel ktoré sa tu ponúkajú. Pozerám ale na hodinky a vzhľadom na pokročilý čas a nato čo všetko ma dnes ešte čaká volím núdzový plán. Zjazdujem po asfaltovej ceste plnej tunelov a galérií až dole do Gaspogia. V tuneloch vyberám aj čelovku a zisťujem že nesvieti moc dobre. Kua neskontroloval som či je dobitá naplno...

Zjazdom až do Gaspogia 956m. síce neušetrím žiadne výškové metre ale mám istotu, že pôjdem po dobrej ceste a nebudem musieť znovu tlačiť. Ako tak v totálnej horúčave začínam opäť šlapať do kopca tak v hlave prepočítavam čas: neviem koľko mi to bude cez Muretto trvať ale bude to na hrane. Stres! Point NO return som prekročil už dávno a mojou jedinou možnosťou ako z bryndy von je prejsť cez passo Muretto 2559m. do Maloje. A musím to stihnúť tak aby som bol v Maloji najlepšie hoďku pred zotmením. 

Chiareggio 1612m. Nekonečné stúpanie v horúčave. V malom obchodíku pri ceste kupujem colu a chipsy. Strategické rozhodnutie. Áno dnes si už nemôžem dovoliť žiadnu chybičku, aj obyčajný defekt by so mnou riadne zamával. Zadný plášť pirelli Scorpion 2,4 mám preto riadne nabombovaný. Je to hnusný kompromis ale po asfalte sa takto ide oveľa lepšie a tie úseky po kameňoch musím pretrpieť.

Začína stúpanie na Muretto. Nikdy som tu nebol. Stará vojenská cesta. Prudké serpentíny vykladané kameňom. Otročina na najľahšom prevode, našťastie mám 32x50, je to minimum do tohto terénu. Prepočítavam. Na začiatku stúpania je značka s údajom 3:30hod a mne je jasné, že to musím dať rýchlejšie ako za 1:30. 

Ísť úplne nadoraz ale zároveň myslieť na to, že hore v sedle nie je cieľ...

Passo Muretto 2559m. Hranica Talianska so Švajčiarskom. Tadiaľto počas druhej sv. vojny utekali ľudia za slobodou do švajcu... V závere tlačím a začínajú sa ozývať moje staré chronické priedušky. Nemám sprej proti astme ako Frume. Kapacita pľúc prudko klesá ale to som už hore. 18:20 ukazujú hodinky a ja robím jedinú samojebku dňa. Rozmýšlam kde som spravil chybu. Chcelo to isto jeden sáčok ionťáku naviac do tej horúčavy, z Val Rosegu z výšky 2000m. som ju nečakal až takú intenzívnu...

Čaká ma zlatý klinec programu: zostup z Muretta. Áno dobre čítate - zostup. Aj zo Svišťovky dole ku Zelenému plesu by ste s bajkom zišli oveľa ľahšie ako tu...

Vedel som o tom, bol som tu peši. Po dôkladnej úvahe som sa rozhodol o tento smer môjho okruhu lebo vyniesť bike hore v smere od Maloje by bolo prakticky nemožné ale rátal som s tým, že dole to nejako dám. Suťovisko s obrovskými balvanmi a chodníček ktorý sa medzi nimi často stráca.

Spomínam ako som šiel prvý raz peši hore. Chodník som vtedy stratil a s paličkami som sa vytrápil pohyblivou suťou. Ani by ma nenapadlo tu ísť s bajkom. Tak a teraz som tu. Musím zísť čo najrýchlejšie dole a... nesmie sa mi nič stať. Akýkoľvek problémik je úplne vylúčený v tej atmosfére zapadajúceho slnka vysoko v horách kde som sám v celej doline... nie nikoho som nestretol...

Bude to už pomaly 30 rokov čo je horský bike verným spoločníkom môjho života. Tento okruh je vlastne oslavou výročia :) Dal som do toho všetko. Maximálna koncentrácia. Dokonca som asi na dvoch miestach vyskočil na bike a prekonal vždy vari 30 metrov. Raz mi to pomohlo prejsť potok a nezamočiť si tretry.

Ozaj tretry. Mám špeciály na chodenie, Specialized s parádnou mäkkou gumovou podrážkou. Zabudnite na to, že podobnú túru pôjdete v niečom inom. Na tých kameňoch pri tých hodinách chodeckých úsekoch je to úplná nevyhnutnosť.

Pri zostupe mi to občas pripomína karate: súboj s bajkom ktorý mi dáva kopance a údery kade-tade. Celý dobitý ale bez vážnejšieho problému prichádzam na Plan Canin 1975m. Čiže asi 600v.m. som bike dole niesol/tlačil bez jazdy...

Odtiaľto už sa dá ku jazeru Cavloc aj trošku zviezť ale zďaleka nie všetko. Až pri jazere si vydýchnem a zvyšok zjazdu už prefrčím do Maloje za pár minút. Tam zastanem pri vode. Ach tie napájadlá na každom rohu, o koľko je v tomto Slovensko pozadu oproti Alpám...

Volám kontrolu na telefone. Dal som to! Stíham! A vyrážam z Maloje do Moritzu po hlavnej ceste. Potme by to tu bol bez blikačky sakra problém. 

Po chvíli s napätím zisťujem, že mám vietor v chrbte. Paráda, to je na záver veľmi dobrá správa. V Moritzi kde som po asfalte rekordne rýchlo odbočujem na šotolinu okolo Stazersee. Už hodnú chvíľu pijem iba čistú vodu, počas stúpania do seba nasilu vtlačím ešte jeden gel (dnes 8). Viem, že na návrat do Rosegu budem tú energiu potrebovať a žiadne posedávanie na pníku ako pri poslendom bežeckom Ultra s číslom si nemôžem dovoliť...

Do Rosegu prichádzam už za šera v pohode. Obrysy cesty sú jasné, čelovku nepotrebujem. Je to úžasné, že tu je aj koncom júla vidno takmer do desiatej...

Ten okruh na mape vyzerá tak krásne... hneď na druhý deň začínam v robote 8 dňovú šnúru do ďalšieho voľna... keby som vedel ako dlho mi bude trvať dostať sa  opäť do normálu nikdy by som to nešiel... nuž ale niekedy lepšie nevedieť... Bernina je zakrúžkovaná...

a ozaj: počas dňa mi behala hlavou myšlienka, že musím od tohto okruhu dôrazne každého odhovoriť, nemám zas toľko priateľov aby som ich takto strácal... :D

Martin Bartoň