V Dolomitoch ako v raji alebo, niekto tam hore nás má rád.

Sneh mizne ako dobré predsavzatia. Pomoceš sa ešte na pásoch po svahoch jarného Ďumbiera a Chopka a povieš si: finito. Výstroj je už uložená na letnú hybernáciu ale teba ešte čosi pokúša. Dolomity snehovo stále vyzerajú výborne, signora Marmolada ti nedá spávať. Dáš návrh Momovi a hoci mal celkom iné plány, mám ho ihneď na lopate. A Marek? Ani som nedopovedal a už má pobalené.

Vyrazili sme z Banskej Bystrice Marekovou Octáviou, ktorú bolo treba cestou prikŕmiť fľaštičkou oleja, neskôr nás poriadne vystrašila, keď pod sedlom Fedaia to vyzeralo, že na turbe grilujeme a prihorelo nám. Po chvíľke oddychu a Marekových radách ako na tohto pacienta, som to už úspešne dokeroval  na parkovisko pri Lago di Fedaia (2054 m) pod masív Marmolady.

Typickou tamojšou srandovnou  lanovkou sme sa vyviezli na rifugio Pian dei Fiacconi(2626). Zdá sa, že chatár Guido si ma ešte pamätal spred dvoch rokov, lebo sme sa zvítali ako starí známi a hneď mi oznámil, že večer bude zábava. No nazdar! Bola ale keďže som nechcel druhýkrát vstúpiť do tej istej rieky, ostali sme len pri lahodnom vino rosso. Atmosféra nezabudnuteľná, tak, ako už na talianskych vysokohorských chatách býva: priateľskí zhovorčiví domáci skialpinisti, príjemný personál a vynikajúca bezmenná kapela, ktorej každý člen bol majstrom svojho nástroja.

Ešte podvečer, kým vypuklo mecheche, sme nalepili pásy a vybrali sme sa smerom na hrebeň. Asi po 300 výškových m sme dostihli skupinku Talianov na hranici hmly a tmy a spoločne sme usúdili, že rozumnejšie bude zlyžovať, ako zbytočne dráždiť hada bosou nohou.

Ráno sme boli prví na raňajkách, lebo najvyšší vrchol Dolomitov, Punta Penia (3342 m) sa už na nás usmieval pomedzi slnečné lúče. Trojica domácich borcov nás inšpirovala nasledovať ich netradičnou zimnou výstupovkou cez ľadovec zjazvený trhlinami , (momentálne sa zákerne zašívali pod vrstvou  snehu) a ďalej skrytou východnou ferratou cez masívny hrebeňový prevej. Tu začalo byť výrazne adrenalínovo, lebo istiť sa nebolo o čo, pod nami takmer kolmo, lyže na ruksakoch neveľmi prispievali balansu, sneh v teple prestával držať. Pomerne rýchlo nám zaplo, prečo sa tam okrem nás a troch raňajších Talianov , už nik iný nevyskytuje. Ale po prekonaní preveja to už po hrebeni k vrcholovému krížu bola brnkačka.

Pôvodne som mal v úmysle zlyžovať ku chate severnou stenou ale lavínová trojka nám to zatrhla. No aj normálkou bol zjazd radosť a zábava. Dole sme zistili, že naša výstupová trasa zatiaľ zmizla pod lavínou. Šťastie stálo tentoraz pri nás!

Plán na ďalší deň bo výstup na Piz Boé(3152 m) z Passo Campolongo. Už-už to vyzeralo, že horšie snehové podmienky na trase a daždivá prognóza nás odradia od ďalšieho pátrania po krásach Dolomitov. No svitlo bezoblačné ráno a to nás okamžite vytiahlo spod paplónov. A keďže kopa snehu v oblasti Marmolady poskytuje v tomto smere istotu, nasmerovali sme si to zas ku Lago di Fedaia, že si dáme pársto rozlúčkových výškových. Teraz už naozaj ako záver skialpovej sezóny. Každý podľa svojho gusta: Momo vybehol kdesi na Pian Fiaconi, potom dole k autu a naľahko, v maratónkach na protiľahlý kopec smerom na Belvedere. Ja pod hrebeň Marmolady a Marek na Punta Rocca(3250).

Cestou domov sme sa akosi nechtiac a neplánovane ocitli v sedle Giau. Tu nás nástojčivo začala pokúšať myšlienka odložiť návrat na Slovensko. Všade naokolo sa núkal nespočet možností skialpovania a iného športového vyžitia. Ale  príslovečná vrodená serióznosť a pocit zodpovednosti všetkých troch rozhodla za nás, a tak sme dnes už v práci. No s prísľubom, že Giau si raz ešte vychutnáme.

Bol to síce kratučký ale určite vydarený trip. Auto vydržalo, ja za volantom tiež, aj „chlapci“ so mnou. Počasie lepšie už hádam ani lepšie nemohlo byť, ubytko na Fiacconi aj v Penzióne Astor priamo na brehu lago Alleghe na jednotku, kopec zážitkov, fotiek, spomienok. Nuž, zadarilo sa. Niekto tam hore nás má asi rád.

Vlado Sikula