Sardínia – Ultratrack Supramonte seaside

Bolo to pred troma rokmi, počas jednej zo zastávok po Sardínii, keď som v dedinke Santa Maria Navarrese naďabila na tabuľu propagujúcu tento beh. Odfotila som si to do mobilu, že sa k tomu raz vrátim. Samozrejme, že sa na to časom zabudlo. Vtedy som to spomenula kamarátovi, ktorý tiež obľubuje behanie po neznámych končinách, a tak sa stalo, že sa niekedy v lete dostal ku stránke týchto pretekov.

Slovo dalo slovo a na poslednú chvíľu sme sa poprihlasovali, vybavili ubytovanie, letenky a prenájom auta. Ako podporný tím sa k nám pridali ešte dvaja kamaráti. Náklady na takýto výlet so športovou vsuvkou sú v tomto ročnom období fakt nízke, takže tomu, kto ešte váha či navštíviť Sardíniu, môžem október len odporučiť. Tentokrát sme leteli z Budapešti do hlavného mesta Sardínie Cagliari. Odtiaľ autom do dedinky Santa Maria Navarrese. Je to časť ostrova, v ktorej sa nachádzajú aj najznámejšie lezecké oblasti, ako napr. Cala Gonone. Zároveň je známa krásnymi prírodnými plážami, ktoré sú súčasťou národného parku. More je na celej Sardínii priezračne čisté a zastúpené sú v ňom tie najmodrejšie odtiene modrej a tyrkysovej.

Náš pobyt sme vymedzili na päť dní, a keďže síce beháme radi, ale nie sme privelmi premotivovaní, venovali sme sa trošku aj spoznávaniu okolia a plávaniu v mori. Hneď na druhý deň sme si pozreli štyri najznámejšie prírodné pláže: Cala Goloritze, Cala Sisine, Cala Mariolu a Cala Luna, ku ktorým sa dá dostať len pešou turistikou cez národný park alebo loďou. My sme využili plavbu s dvojhodinovými zastávkami na každej z nich. Počas plavby sme mali taktiež možnosť vidieť, kadiaľ povedie trasa UTSS behu. V ponuke boli štyri kategórie: Skyrace 20 km/1600 m prevýšenie, 30 km/2100 m prevýšenie, 43 km/3000 m prevýšenie a 100 km/5900 m prevýšenie. Posledné dve súťaže sú aj kvalifikačné na UTMB. Ja som si vybrala 20 km Skyrace a kamarát šiel tridsiatku.

Prezentácia bola deň pred, kontroloval sa povinný výstroj, pre zahraničných štartujúcich bolo potrebné aj potvrdenie od lekára. Štartujúci boli hlavne miestni: Korzičania, Taliani, pár Rakúšanov a Švajčiarov. Slováci sme boli jediní a bohvie prečo si všetci mysleli, že sme z Ruska.

Štart pretekov bol v sobotu 12. októbra. Rozbehli to stovkári o 6:00 ráno a potom od ôsmej postupne po pol hodine odštartovali ostatné kategórie. Štart z ihriska v strede dedinky bol pohodový, v priateľskej a uvoľnenej atmosfére. Pár minút pred štartom si tam bežci začali navzájom podávať ruky... Až po chvíli mi chlapík vedľa v angličtine vysvetlil, že je to u nich zvyk - zaželať spolubežcom veľa šťastia na trati a bezpečný dobeh do cieľa.

A potom sa už len bežalo. Do kopca za totálneho azúra a slnka, ktoré naberalo na sile z minúty na minútu. Najprv kľukatými uličkami cez dedinu, a potom šup ho hore po skalách na kalváriu nad Santa Maria Navarrese. A to až pekne na vrch, po posledné zastavenie na krížovej ceste. Tu sa už otvoril pekný výhľad na more a dedinu pod nami. Na štartovom čísle sme mali nakreslenú mapku aj graf s prevýšením, takže som vedela, že sme práve prekonali cca 400 výškových metrov. Z klavárie sa bežala pekná výhliadková časť po skalnom hrebeni ponad more. Potom nasledoval menší zbeh po prvú občerstvovačku, zašitú v lese. Vodu nám tam vyniesli somáriky ešte v noci, a teraz sa skrývali v tieni.

Zbeh potom pokračoval strmšie a pomaly sme strácali výšku. Zbehli sme až k moru na miesto zvané Pedra Longa, čo je zvláštna trojuholníková skala pri mori, na ktorej je vybudovaných aj mnoho lezeckých ciest. Tu bola kontrola aj ďalšia občerstvovačka. Od tohto bodu začal hard rock. Aj podla mapky som hneď vedela, že tu už končí sranda. Zdolať 1200 výškových metrov na niekoľkých km v neznesitelnej horúčave mi dalo veru zabrať.

Bežala som už kadejaké behy v horách, ale v takejto teplote ešte veru nie. Bola to pre mňa nová skúsenosť a veru mala som čo robiť. Trasa technicky náročná, ale napriek tomu krásna. Keď sme vystúpali hore na kopec, pokračovalo sa kaňonom v skale po úzkej ceste a pod nami 400 metrov padák. Zakopneš a letíš. Voda mi došla už v prvej tretine stúpania. A nie len mne, bolo tam viac ludí ťahajúcich sa hore kopcom ako mátohy a žobroniacich okoloidúcich o vodu.

Podarilo sa mi dobojovať na občerstvovačku na kopci, ktorá mi vtedy pripadala ako oáza na púšti. Odtiaľ už nasledovali bežecké časti cez pasienky pre miestnu zver a lesíky. Aj teplota tu bola o čosi znesiteľnejšia. Do cieľa sa zbiehalo kamenným chodníčkom a úzkymi uličkami starobylého mestečka v horách – Baunei. Melóny a pivko v cieli veru chutili, a to zaslúžene. Potom už len kyvadlovkou naspäť do Santa Maria Navarrese a schladiť sa v mori.

Preteky vrelo odporúčam a pridávam stránku pretekov: www.ultrasupramonte.com.

Info, videá a fotky z trate nájete aj na FB stránke pretekov, alebo na instagrame. Behu zdar!

Sisa Jahnová