Val di Campo: Piz Paradisin 3302m.

Na hranici medzi Talianskym Livignom a Švajčiarskou dolinou Val di Campo sa nachádza horský hrebeň s pár peknými vrcholmi. Na Piz Paradisin som sa pozeral už viackrát dokopy zo siedmych okolitých vrcholov, teraz prišiel rad na neho.

Zo sprievodcu som mal akurát naštudované, že západný hrebeň by ma na vrchol mal pustiť, zostup vedie južným hrebeňom a po suti dole na ľadovec.

Parkujem pri Sfazú, na parkovisku ktoré je východiskom do Val di Campo. Doliny ktorá sa okrem iného pýši jedným z najkrajších jazier v alpách: jazerom Saoseo.

Na bajku sa po šotolinovej ceste dostanem ku chate Saoseo. Na terase zamknem bajk a ďalej už pokračujem peši. Odbočujem do Val Mera značkovaným chodníkom, naposledy som tu bol keď som zostupoval z Corn da Camp týčiacim sa vysoko nad dolinu. 

Neskôr odbočujem z chodníka doprava, pamätám si to tu a pomocou skalných mužíkov sa približujem k môjmu cieľu. Nástup na hrebeň je v sedielku, potrebujem pretraverzovať zopár snehových polí. Túto jar bolo snehu veľa ale topí sa rýchlo...

Nad hlavou sa mi prevaľujú šedivé mraky predpoveď ale dážď ešte nehlásila. Nastupujem na hrebeň s tým, že pri prvých náznakoch prichádzajúcej búrky budem utekať dole tak rýchlo ako sa len bude dať...

Mám ale šťastie lebo s mojím postupom hrebeňom sa počasie postupne zlepšuje.

Pod vrcholom stretávam na hrebeni skupinu štvornohých domorodcov. Idem za nimi, na vrchol ale nejdú a podtraverzujú ho odvážnym traverzom v lámavej skale. Nuž to 4x4 im funguje excelentne môžem iba závidieť.

Celý hrebeň je rozbitý a skaly ako keby boli len tak ledabolo naukladané na sebe. Snažím sa byť opatrný ale nevyhnem sa úsekom kde jediné čo môžem je zadržiavať dych, nevešať sa na ruky a nohy klásť iba jemne a s citom.

Blížim sa ku vrcholu keď sa mi postaví do cesty strmá vežička. Tomuto sa určite nehovorí pevná skala. Nakuknem zľava i sprava. Obliezť to nepôjde sú tam strmé zrázy. Jediná cesta pôjde cez ňu. Obzerám si poriadne najlepšiu možnosť a nepáči sa mi to veľmi. Ten strohý údaj z výberového sprievodcu hovoril niečo o dvojke. Toto bude tak 3+ exponované a najhoršie je aby mi nejaká ta skala neostala v ruke...

kKď som už nalezený tak si pomyslím že toto je taká zábavnejšia forma mikáda, keď sa vežička rozsype tak... Už som hore, no dole by som sa vracať nechcel. Musím veriť že sa bude dať zostúpiť na druhú stranu ako sľuboval plánik zo sprievodcu.

Dobieham štvornohých. Hmm ako sa tu oni dostali? No dobre. Pofilmujem ako traverzujú stenu kde by som sa teda nepustil a potom už záverečná vrcholová stena. Najkrajšie lezenie z celého hrebeňa. Určite nie dvojka ale nevadí. Ďakujemä sa hovorí.

Na vrchole zánovná vrcholová železná konštrukcia, neviem ako to nazvať. 

Výhľady presne ako majú byť. Mraky sú preč. Vrcholovú knižku nie je ťažké nájsť. Vykukuje spod kameňa vo vrcholovom mužíkovi.

Posledný zápis... no posúďte sami... a že hory sú preplnené... že je o tom nič neviem

Zostup prebehol nakoniec lepšie ako som čakal. Mužíkov trebalo trošku pohľadať ale šlo to.

Pri zostupe ma ešte zlákal vedľajší vrchol. Stálo to zato, parádne výhľady a fotka Paradisinu aj s celým hrebeňom z odstupu.

Potom následoval už tradičný prebeh po ľadovci v teniskách. Dole Val Merou. Kúpanie v potoku. 

Kola, koláč a kolo na chate Saoseo.

Zjazd dole ku autu, ten bajk je fak paráda smerom dole po túre :)

Paradisin je hodný svojho mena. 

Na túre som nestretol nikoho okrem skupiny skautov ktorý išli značkou po doline.

Ku mapke: zabudol som si vypnúť pri aute záznam GPX a tak je pekne viedieť aj môj postup v aute do Val Rosegu ;)