Hansjorg Auer: Free solo cez Rybu

          V apríli 2007 preliezol 23 ročný tirolák Hansjorg Auer v južnej stene Marmolady cestu "cez Rybu". Táto kedysi v čase prvovýstupu (1981,Igor Koller, Jindro Šustr) najťažšia cesta v Dolomitoch, s obtiažnosťou IX- vedie cez 900 metrov vysokú vápencovú stenu. Jedná sa tu o ozajstný alpský maratón. Kĺúčové miesta končia až po asi 600 metroch. Vápenec je tu kvalitnejší ako napríklad na Tre Cime, ale práve klúčové miesta sú tu postavené na malých dierkach a ťažkých stupoch na trenie.

Pohybovať sa v tejto stene a liezť klúčové pasáže "cez Rybu" preto nie je určite žiadna sranda... Keď ste sám a nezaistený...

Je úžasné, že Hansjorg Auer sa vzdal pred týmto výstupom podrobného spoznania cesty a nenacvičil si ani klúčové pasáže. A to všetko napriek tomu, že tri roky predtým sa pokúsil túto cestu preliezť RP a so svojím partnerom boli neúspešní... Ako prípravu na free solo prelez si venoval len jeden deň, počas ktorého zlanil cestu z vrcholu a pozrel si klúčové pasáže a klúčové chyty.

Pri takmer kilometer vysokej stene sa teda mohol spoľahnúť iba na zopár čerstvých informácií o najťažších miestach.

Vo winterraume Falierhutte si spravil deň pred výstupom pohodlie. Nebol tam sám. Spoločnosť mu robil manželský pár z Nemecka, ktorý sa chystal na klasiku v južnej stene Don Quichote 6a.

Na otázku, prečo sa vrátil sám s lanom spod steny, odpovedal: "Zajtra chcem vyskúšať free solo cez Rybu!"

"Čo znamená vyskúšať?!" pýtali sa neveriacky šokovaní Nemci.

Nasledujúce ráno si nechal Hansjorg dostatok času na raňajky. Ako sólolezec mal času dosť. Neponáhľal sa. Zatiaľ čo nemecká dvojica už liezla Dona Quichota, on si ešte vychutnával ráno pred chatou.

Hansjorg Auer: Cesta cez Rybu

Vychutnávam si úplné ticho pred Falierhutte. Stále znovu a znovu dvíham zrak hore ku "Ceste cez Rybu". Prostriedkom veľkých strieborných platní sa ťahá jedinečná línia, prerušovaná v strede steny výklenkom v tvare ryby, ktorý dal meno celej ceste.

Viem, že už čoskoro pôjdem pod stenu. Pomaličky začínam byť nervózny. Vnútorné napätie ma pohlcuje a necháva moju motiváciu vygradovať. Predsa len ešte chvíľu čakám. Slnko ešte nesvieti na celú cestu. Bol by som nerád, keby som si podchladil prsty. Oni budú v najbližších hodinách pre mňa tou najdôležitejšou časťou tela. Oni ma budú držať, na nich sa budem ťahať hore. Chvíľu sa zamyslím nad tým , koľko chytov tak asi budú v nasledujúcich hodinách držať. Tento výpočet však vzápätí zavrhujem, zdá sa mi moc ťažký. Moja hlava už podobné úlohy nezvláda. Je už totiž dlhšie pripravená len na jednu úlohu. Už od vianoc totiž myslím stále iba na tento jeden okamžik, ktorý sa práve chystám zažiť. Už nemôžem viac čakať.

Vyrážam. Po 20 metroch sa otáčam a pozriem sa ešte raz smerom k chate. Nie je tu nikto, kto by ma pozoroval. Pokúšam sa predstaviť si, aké to bude, keď sa sem vrátim po moju výstroj. Budem úspešný? Vrátim sa z vrcholu alebo už spod úpätia steny? Neviem. Nikto to nevie. Alebo sa už nevrátim vôbec? Nie, to sa určite nestane. Moje sebavedomie je vysoké. Som nabitý motiváciou, odhodlaním a vierou v seba samého. To mi prináša potrebný kľud, koncentráciu a silu.

Ponáram sa do úplne iného sveta. Padám do ľahkého tranzu. Okolie odrazu prestávam celkom vnímať. Mám len jeden cieľ. Nikto ma nemôže zastaviť. Moje kroky k začiatku cesty sú akoby riadené ďiaľkovým ovládačom.

Vetrovku som si priviazal okolo pása. V pravej ruke držím lezečky a vrecúško s magnéziom. Mám v ňom odloženú jednu čokoládovú tyčinku. V ľavej ruke držím pollitrovku s ľadovým čajom. Takto prichádzam pod stenu.

Vypijem fľašku s čajom. Prezúvam lezečky. Tenisky pripevňujem na pracku držiacu vrecko s magnéziom. Pri zostupe cez ľadovec ich budem ešte potrebovať. Odteraz už neexistuje žiadna cesta späť, aj keď je to ešte ľahké a zostúpiť by sa dalo. Neexistuje totiž žiadna myšlienka ani prianie na cestu späť. Všetko ide ako samé od seba. Stav tranzu sa zosilňuje. Som priam strašidelne koncentrovaný do jedného bodu, na jednu vec.

Nervozita stúpa. Aj keď mnohí nebudú veriť, strach neexistuje žiaden. Teším sa na to čo príde. Presne na tento moment som čakal niekoľko mesiacov. Spojím ruky na krátku modlitbu a vyrážam. Je 29. apríl 2007, 9 hodín ráno.

Prvé metre leziem ešte nejak neisto, pohyby sú kadejaké, len nie plynulé. Na prvom štande sa ešte raz poriadne vydýcham a leziem ďalej. Postupne sa rozleziem a dostávam sa do akéhosi vytrženia. Cítim sa silný, cítim sa jediný. V tomto momente pre mňa existujem len ja. Môže sa to zdať egoistické, ale som úplne v centre pozornosti, beriem sa smrteľne vážne. V tomto momente neexistuje nič iné. Žiadni iní ľudia. Žiadne iné myšlienky. Všetko sa odvíja ako v nejakom filme. Som absolútne skoncentrovaný a cítim sa neskutočne ľahko. Pohyby môjho tela sú harmonické a ľahké.

Dosahujem najťažšiu časť steny. Predjedlo prvých 15-tich lanových dĺžok leží podo mnou. Pohrúžim sa ešte raz sám do seba predtým, ako sa dostanem ku hlavnému jedlu. Nasledujúcich osem lanových dĺžok poznám zväčša vďaka včerajšiemu dňu, keď som si ich pri zlaňovaní pozrel. Oni sú kľúčom k naplneniu môjho sna. Pohrúžim sa do spomienok a snažím sa ich vyloviť zo svojej pamäte.

Všetko beží ako po drôtiku. Aj keď sa hneď na začiatku trochu zamotám, moje naštartované telo samo od seba skoriguje chybné pohyby, ani si to poriadne neuvedomím. Kroky sú čoraz kratšie, lezenie je čoraz namáhavejšie. Neviem ako som tu dlho. Nemám žiadny pocit, ktorý by určoval čas. Pozriem hore.  Ľahké zvrásnenie, skutočne hladké, prešpikované dvomi spoďármi dierkami, ktoré vykukujú zo šedej skaly. Kľúčové miesto. Teraz nastáva moment pravdy.

Dych sa ukľudňuje. Každučký sval pracuje naplno. Nasledujúca sekvencia vyžaduje obzvlášť jemnú techniku nôh, doplnenú o veľkú rozhodnosť.Ukladám ľavú nohu na trenie vysoko hore. Ukazovák a prsteník sa zakvačujú o maličký chyt ďalej hore. Musím sa poriadne napnúť, viac, ešte viac.  Vykrútiť sa a ľavá ruka vystrelí hore za chytom. Áno, mám ju. Správnu dierku. Prsty ju pevne držia. Doprava sa ide k Rybe. Skalnému výklenku v strede steny. Na chvíľu si oddýchnem. Zastavím sa tu len krátko. Chcem ísť ďalej. Ďalej do vertikálneho skalného sveta. Pristrmuje sa to.

Moje svaly pomaly oťažievajú, začínam cítiť únavu. V týchto miestach už na mňa nečaká žiadne miesto, kde by som si mohol oddýchnuť. Musím ostať koncentrovaný. Na konci tejto lanovej dĺžky na mňa ešte čaká pasáž s jednoprstovou dierkou, nasledovaná hladkou platňou. Prečo však rozmýšľam tak ďaleko dopredu? Neznamená to, že by som to už chcel mať za sebou? "Dávaj si pozor!" hovorím si. Snažím sa svoju myseľ znovu skoncentrovať na pritomnosť. Na daný okamžik, ktorý práve prežívam.

Dosahujem ďalší štand. Teraz si ešte raz musím dať obzvlášť pozor. Ešte dve lanové dĺžky, kým sa dostanem z najhoršieho vonku. Akoby sám od seba sa presúvam po hladkej platni a dosahujem špáru. Je nepredstaviteľné, aké mi to pripadá všetko jednoduché. Nemôžem tomu uveriť. Cítim sa ako krotiteľ mojich pohybov. Traverzujem doprava k ľahko previsnutému vhĺbeniu a dosahujem veľkú plošinu v dobrých dvoch tretinách steny.

Krátko cítim úžasný pocit, že som to dokázal. Ale ešte to nie je zďaleka za mnou. Ešte nemám vyhraté. Vyzúvam lezečky. Prsty ma bolia. Včera som si tu skryl pod kameň malú plechovku. Napijem sa. Moje hrdlo je úplne suché. V hornej časti je už obtiažnosť lezenia miernejšia. Ale zas kvalita skaly sa zhoršuje. Takže pozor! Neviem ako dlho tu už sedím. Možno 5 minút, možno desať. Je to jedno, chcem ísť ďalej.

V nepredstaviteľnej extáze bežím hore výstupovou špárou. Toto už nie je pre mňa lezenie. Presne o 11:55 dosahujem výlez z cesty a posledný štand na "Ceste cez Rybu".

Na posledné dĺžky nemám žiadne spomienky, som jednoducho len unavený a vybitý. Sedím na slnku a pozerám do prázdna. nie som schopný si nič uvedomovať. Viem len jedno, že na mňa ešte čaká cesta dole cez ľadovec. Musím sa dostať k autu. Musím sa ešte zastaviť na chate po moje veci. Potom ma čaká cesta domov. To čo sa mi podarilo dosiahnuť, si budem uvedomovať a tráviť až neskôr... Cítim sa úplne prázdny.

Cesta cez Rybu:

Zatiaľ čo bol Hansjorg sám v stene, spravili Nemci lezúci neďaleko fotku. Táto jediná fotka potvrdila, že bol v stene naozaj sám a bez lana. Len s vreckom s magnéziom. Prvú informáciu o tomto míľniku histórie alpinizmu sprostredkovali práve dvaja Nemci, pozorujúci ho pri tomto výkone. Tí o ňom informovali novinárov, venujúcich sa horolezectvu, a tí sa museli dať do pátrania po mladom Tirolákovi...

"Vôbec som o tom nerozprával nejako veľkolepo!" povedal neskôr v rozhovore skromný Hansjorg. A bola to radosť veriť mu...

Prvovýstup "Cesta cez Rybu" vyliezli v roku 1981  Igor Koller a Jindro Šustr. Keďže liezli najťažšie miesta technicky, bolo už vtedy jasné, že sa bude jednať o veľmi ťažkú cestu. Spočiatku bola myšlienka na voľný prelez taká absurdná, že trvalo dlhých šesť rokov, kým sa podarilo túto cestu preliezť voľne dvojici Heinz Mariacher a Manolo Zanolla.

Preložené z nemeckého originálu, z knižky Alexa Hubera Free Solo

preklad M.Bartoň

dal som si ho do guuglu a zistil som, že chalan ešte stále žije :))) -  www.hansjoerg-auer.at