Babie leto v Alpách 2: Via ferrata Fausto Susatti

Druhý zo štyroch dní, dospávame včerajšiu cestu z domu a 8-hodinovú túru, preto len tesne pred poludním sa z kempu v Arcu vyhrabávame smerom na juh. V pláne máme ľahkú feratku priamo nad centrom mesta Riva del Garda, ktorá sľubuje nádherné výhľady. Nebude to len po skale, už z diaľky vidieť že Cima Capi (929m), ktorá je jej vrcholom, je bielo-zelená. Prepletáme sa okolo centra na cestu západným pobrežím jazera a tesne pred prvým tunelom parkujeme na najlepšom možnom mieste - pretože je nedeľa a je to tu narvané :-) Vrtíme sa totiž s autom, hľadajúc miesto, a asi niekto, kto tu bol už skoro ráno, akurát odchádza. Šťastie ako sviňa :-)

Prvý úsek vedie po starej vojenskej ceste pobrežím, aj tunelmi, bajkerov je tu ako maku. Aj pri vybaľovaní prefrčali okolo zo tri poriadne balíky „žiletkárov“. Po 20 minútach nás šípka vyháňa z cesty doprava - do strmého nástupu pod feratu. Serpentíny štrikujú prudko lesom a div sa svet: po chodníku tečie voda! Cestou nejaké staré bunkre, tu je to všade deravé ako ementál, od prvej svetovej. Potíme sa do strminy, nad nami Cima Capi, ale chrochtáme blahom, lebo davy výletníkov sme nechali dolu. Ale nadšenie trvá asi len 70 minút, kým dôjdeme na začiatok lana. Kde sa tu vzalo toľko ľudí? Z opačnej strany, od Biacesy! Postupujeme teda pomaly v šóre, s mamičkami v rifliach a s desaťročnými horolezčatami. Aspoň je viac času na rozhľad. Nad nami azúro, pod nami tyrkys, okolo biele skaly a farebné stromy, niet čo dodať. Ešte to spestrujeme návštevou bunkrov a tunelov. Takto sa asi za hodinku pohodlne doposúvame na vrchol Cima Capi, užívame si kruhové výhľady a plánujeme, kam ďalej. Lebo celý masív je doslova pretkaný chodníkmi.

Začiatok je jasný: pred nami ostrý hrebienok (tak na 20 minút) a na jeho konci sa to vetví. Naša ferrata (chodník 405) pokračuje ďalším isteným úsekom v severnej, takmer kolmej stene masívu Rocca, traverzom. Nič brutálne, pohodový chodník. Na ďalšom rázcestí ferratu opúšťame. Ona si ide doprava, traverzom popod masív Corna frea, na vyhliadku a dolu do mesta. My si to chceme ešte trochu predĺžiť a preto kopec obídeme z druhej strany. Po chodníkoch 405B, 417 a 404. Na nich je na mape akosi viac zaujímavostí a výhľady hádam budú aj tam.

Takže zase jeden malý, zarastený hrebienok a za ním prudké stúpanie sýtofarebným lesom, pozdĺž starých zákopov. A na ceste dokonca studnička! To už je na neuverenie: vo vápenci, v tejto výške a po suchom lete, neskutočné! Cvrčí síce ledva - ledva, ale voda je výborná. Ešte prechádzame okolo svätej sošky a o chvíľu sme v zalesnenom sedielku Bochet dei Concoli (1207m) na vrchole dnešnej trasy. Čaká nás dvojhodinový zostup do mesta, 1000 výškových, ufff... Ale nie je to nudné - aj keď sa ide lesom, výhľady sú početné, len to mesto sa akosi nepribližuje :-) Hneď pod sedlom je ďalšia možnosť dotankovať, nižšie ešte nejaké laná a rebríky na spestrenie. Kaplnka svätej Barbary v dolnej polovici je z betónu, ani nie storočná, postavili ju zároveň s prečerpávacou elektrárňou, ktorej potrubia sú vo svahu kúsok odtiaľto, tiež po ceste. Ako sa blížime dolu, ešte máme v ceste zrúcaninu starého bastiónu a onedlho už si užívame posezónny pokoj vo večernej kaviarničke na námestí. Zhruba po 7,5 hodinách. A zajtra si už dáme niečo poriadne, priam kubánsko-revolucionárske!

Rišo Pouš